Takže, budem tu zverejňovať jeden príbeh, ktorý som začala písať na FB presne 26. februára 2013. Tento príbeh aj mňa samú nadchol... Zatiaľ sem budem každý týždeň vo štvrtok pridávať ďalšiu časť. Ak sa to tu neobjavý vo štvrtok, uisťujem vás, že to sem pridám buď v piatok alebo cez výkend.
Dúfam, že sa vám tento príbeh 15-ročného Sebastiana bude páčiť.
Prajem príjemné čítanie. :3
♣♦♦♦♦♦♦♦♦♦♣
Sebastian Vincent Blood.
Tento chlapec už dávno nebol dieťaťom. Práve dnes dosiahol vek 15 rokov. Začalo sa od neho očakávať, že sa bude správať rozumne skoro ako dospelý. Je pravda, že od mala nebol veľmi spoločenský typ a deťom vo svojom veku veľmi nerozumel. Nechápal ich detinskému správaniu, keď hádzali na prvom stupni von oknom lietadielka tak jemu to ako jedinému neprišlo vtipné. Niekedy ho za to vysmiali, že je veľmi vážny ale ani toto nechápal. Rozumel najmä dospelým ľuďom a svojím rodičom. S nimi sa mohol v kľudne porozprávať a stále ho pochopili. Rozumne sa správal od mala, bol veľmi zodpovedný a uvažoval ako dospelí. Jeho najlepšími priateľmi boli práve jeho rodičia, no veci sa postupne zmenili. Sebastian nebol ako ostatné deti, jeho mama mu stále hovorila, že je niečím výnimočný, že nepotrebuje kamarátov, ktorý by ho akurát pokazili...
Sebastian sa stále cítil divne ako by to tohto sveta nepatril, ako keby sa nemal narodiť sem a v tomto čase. Niekedy ho to trápilo viac inokedy menej. No pred dvoma rokmi si povedal, že ak s tým neprestane tak nebude šťastný. Pokúšal sa prestať na to myslieť a po čase sa mu to aj podarilo. Práve teraz sedel na posteli vo svojej malej ale útulnej izbe. Na stenách mal pár obrazov, ale žiadne plagáty. Ako malý si ich tam chcel nalepiť ale mama mu to nedovolila a teraz bol za to rád. Namiesto toho mal v stene vedľa jeho postele veľkú dieru a v nej poličky, na ktorých bolo kopu kníh. Strašne rád čítal mystické knihy, o upíroch a iných svetoch. Na druhej strane vedľa jeho postele mal stolík a stoličku, vedľa toho mal nie veľmi veľkú skriňu a to mu stačilo. Nad posteľou mal ešte jedno veľké okno, na ktorom, hlavne počas teplých letných nocí rád vysedával a sledoval tichú hlavnú ulicu. Sebastian držal v rukách jeden z darčekov čo dnes dostal, bol to malý vreckový nožík, ale pôsobil veľmi elegantne. Z darčekov, ktoré dnes dostal ho tento zaujal najviac. Držal ho v rukách sem tam ho otočil a otvoril ale stále ho pozorne sledoval. Otec mu povedal, že ho nedávno našiel na zemi v meste a rozhodol sa mu ho podarovať. Sebastianovi nevadilo, že ho nekúpil, práve že ho zaujalo ako niečo také môže ležať len tak na zemi. Znova ho pretočil v rukách a pozrel sa na vyrezávané kresby na jeho oboch koncoch. Nedávali žiaden zmysel ale vyzeralo to zaujímavo. Zrazu z vonku počul smiech a nejaké hlasy, ktoré sa rozkikovali po celej ulici. Vložil si nožík do vrecka a pozrel sa von oknom. Vonku bola už tma a ulicu osvetľovali pouličné lampy. Po chodníku išli niektorý jeho spolužiaci ledva dokázali chodiť. Rozkrikovali sa a na plné hrdlo sa rehotali, Sebastian si všimol, že pár z nich v rukách drží flašku alkoholu. Znechutene skrivil tvár a sadol si späť na posteľ. Vážne svojich spolužiakov nechápal a každým rokom ich začínal čím ďalej tým viac nenávidieť. Už sa tešil ako z tejto školy vypadne a pôjde na strednú, kde spozná nových ľudí a možno tí ho pochopia a nebudú sa mu vysmievať, že nepije a tak. Sebastian sa hodil na posteľ a privrel oči. Znova začal rozmýšľať prečo nieje ako oni. Vlastne taký nikdy nechcel byť. Strčil ruku do vrecka a v dlani zovrel nožík. Tuho ho stlačil, "Asi by som ti mal dať meno..." povedal nahlas a zamyslel sa. Žiadne meno mu nenapadalo, pomaly otvoril oči a pozrel sa na strop svojej izby, ktorá bola prefarbená na jemnú modrú. Prstom prešiel po nožíku a vzdychol si. Cítil ako keby bol ten nožík pri ňom celý život len on o tom nevedel. Cítil, že on a ten nožík k sebe jednoducho od narodenia patria. "Seb!" ozval sa z dola hlas jeho mami. Sebastian sa neochotne postavil, otvoril dvere, zišiel po schodoch a hľadel pritom na rodinné fotky zavesené na stenách. Prešiel dlhou chodbou a vošiel do obývačky. Jeho mama stála a hľadela von oknom. Sebastian si všimol, že sa prezliekla. Predtým mala na sebe staré nohavice a ružové tričko. A teraz mala na sebe peknú sivú sukňu a elegantný červený rolák. "Seb, musím ísť do práce o pol hodinu mi začína smena, keď sa otec vráti povedz mu, že večeru má v chladničke." Sebastian prikývol a nervózne stál pred svojou mamou, čakal kedy sa rozplače alebo vybuchne. Väčšinou sa to stalo, keď jeho otec neprišiel na čas domov. "Tak...ja už pôjdem. Maj sa." Jeho mama podišla k nemu, pobozkala ho na čelo a Sebastian zacítil jej jemnú voňavku. "Prajem ti príjemnú službu." poprial mame a sledoval ako vyšla z izby. Všimol si, že dnes si svoje blonďavé vlasy ani nestrčila do gumičky. Mala ich iba učesané, to bolo všetko. Väčšinou si ich stále pekne upravila keď išla do práce. Pracovala ako doktorka v miestnej nemocnici. Nebývala veľmi často doma, neustále bola v práci tak ako aj jeho otec. Sebastian si na to už zvykol.
Jeho otec pracoval ako manažér v jednej firme, o práci doma veľa nehovoril. Väčšinou prišiel až po desiatej večer domov a to sa mu služba končila o siedmej. Sebastian to ako malý nechápal. Nechápal prečo jeho mama plače keď jeho otec nepríde načas domov. No ako starší to pochopil. Raz ho dokonca aj uvidel s jednou neznámou ženou ako ide do hotela. A potom sa jeho otec vrátil domov a ako keby sa nič nestalo pobozkal Sebastianovú mamu na líce. Odvtedy sa Sebastian s ocom nedokáže normálne rozprávať. Aj teraz bol rád, že nie je doma. V poslednej dobe sa mu už ani nepozeral do očí. Nezvládol by to a znova by na neho vyletel. Stále keď sa s ním rozprával vo vnútri tela mu to vrelo. Začal byť nervózny a nahnevaný. Začali sa dokonca aj hádať, jeho mama to chcela nejako zastaviť ale nepodarilo sa. Sebastiana jeho otec znervózňoval čím ďalej tým viac. Časom si uvedomil, že ho začína nenávidieť.
Sebastian práve myslel na pohľad svojej mami, keď hľadela von oknom a pomaly prešiel do kuchyne. Otvoril chladničku a pozrel sa na večeru pre jeho oca. Za ňou zbadal ešte pár kúskov torty z jeho narodenín. Vytiahol to a vzal si ešte mlieko. Mlieko si nalial do veľkého pohára, vzal si lyžičku a tanier s tortou. Pomaly kráčal späť do svojej izby, keď bol už hore a práve chcel otvoriť dvere do izby ozvalo sa cinkanie kľúčmi a po krátkej chvíľke sa dvere otvorili. "Som doma..." ozval sa potichu jeho otec. Sebastian si vzdychol a zakričal dolu: "Večeru máš v chladničke. Mama už odišla do práce." Sebastian si ani nepočkal na odpoveď a zaliezol späť do izby. Sadol si na stoličku a zapol svoj počítač. Prihlásil sa na Facebook. Sám nevedel prečo tam chodil, s nikým si nepísal a nikomu nič nekomentoval. Sem tam zbadal nejaký posmešný príspevok na jeho osobu ale ignoroval to. Nemal dokonca ani stránku, nezaujímalo ho to. Nepotreboval to. Facebook mal hlavne preto aby sa cítil trošku bližšie k normálnym deťom v jeho veku keďže sa s nikým nestretával a nemal ani žiadnych kamošov. Nabral na lyžičku kúsok torty a vložil si to do úst. Torta bola príjemne sladká a čokoladová. Odpil si trochu z mlieka a odhlásil sa. Cez počítač si pustil jemnú hudbu. Bolo to inštrumentálna pesnička, výrazne v nej hralo piano peknú melódiu, vzadu sa ozývali husle a po chvíľke sa k nim pridala aj jemná akustická gitara. Pre Sebastiana to bola dokonalá hudba. No mal aj niekedy obdobie keď počúval tvrdšiu hudbu ako metal a rock. Dojedol tortu a hodil sa na svoju posteľ. Nemal v pláne zaspať ale pri tejto jemnej hudbe to inak nešlo.
Sebastian sa v spánku pretočil a niečo ho vo vrecku začalo tlačiť. Po chvíľke sa prebral a pretrel si oči. Hudba z počítača sa ešte stále ozývala ale teraz hrala úplne iná skladba. Z vrecka si nemotorne vytiahol nožík a položil ho na stôl. "Umm? Zaspal som?" opýtal sa sám pre seba a pozrel sa na mobil. Bola presne pol noc. "Ešte, že nie je ráno...." pošepkal a vyšiel z izby. Namieril si to do kúpelne, z dola sa ozýval futbalový zápas. Jeho otec musel zaspať pri pozeraní telky. V kúpelni si oplachol tvár a umyl zuby. Vrátil sa späť do izby, vypol hudbu a znova si ľahol. Sebastianovi sa v poslednej dobre nič nesnívalo a ak aj áno tak si to nepamätal. Bolo to divné, väčšinou sa mu snívali samé strašidelné veci. Väčšinou to boli samé monštrá, ktoré ho naháňali a chceli zožrať. "To je z tých knižiek." povedal mu raz jeho otec. Sebastian s tým nemohol súhlasiť. V knižkách také nikdy nič nebolo. Ako tak ležal a uvažoval nad jeho bezsennými nocami, ktoré mal v poslednej dobe, podarilo sa mu znova zaspať.
Sebastianl uvidel seba ako leží na tráve uprostred nejakého poľa. Zbadal aj to, že na tvári ma úsmev. Okolo poľa bol les a vôbec nepôsobil strašidelne. Práve naopak, bol milí a pôsobil veselo. Sebastian ležal uprostred veľkej trávy, ktorá sa pohybovala podľa jemného vánku. Na oblohe nebol ani jediný obláčik a slnko príjemne hrialo. "Na takomto mieste by som dokázal sedieť stále." pomyslel si Sebastian v spánku a ďalej sa pozeral na seba ako leží v tráve. Nadýchol sa a pocítil príjemnú vôňu pôdy a trávy. Nič lepšie nemohlo existovať. No zrazu sa tento jeho dokonalý svet, toto jeho dokonalé miesto zmenilo na nočnú moru. Les okolo poľa horel. Slnko zakrývali temné mraky a po jemnom vetríku neostalo ani stopy. Sebastian sedel uprostred poľa, ktoré teraz vyzeralo hrôzostrašne. Bolo celé vypálené a po zemi boli krvavé mláky. No úsmev na jeho tvári sa vôbec nezmenil stále sa usmieval a pri tom hľadel na niečo v diaľke. Najprv nevedel čo to môže byť, bola to akási kopa niečoho. No až potom mu to doplo. Sebastian sa usmieval na kopu mŕtvych ľudí. Zrazu s ním trhlo, prebral sa a šokovane sa posadil.
♣♦♦♦♦♦♦♦♦♦♣
Pokračovanie nabudúci štvrtok.
Prosím napíšte mi komentár či sa vám táto časť páči alebo nie. ;)
Hana-chan~