Únor 2014

Kapitola 1

23. února 2014 v 8:30 | *Mei* |  Graden of Love
Dnes som sa rozhodla že vám porozprávam môj príbeh. Je to príbeh plný lásky ale aj plný smútku a bolesti. Ani neviem ako by som mala začať. Myslím si že začnem úplne od začiatku. Moje meno je Kurosawa Himari. Nie som žiadna kráska ako bola popoluška alebo odvážna ako Pocahontas. Nie som šikovná ako Snehulienka ani bohatá ako princezná Jasmína. Som proste obyčajné dievča z priemernej rodiny. No aj napriek tomu že nie som ani jedna z tých rozprávkových dievčat som zažila tak zaujímavý príbeh o ktorom vám porozprávam. Všetko to začalo keď som mala 6 rokov. Bol krásny jarný deň, slnko príjemne hrialo a na strome si vyspevovali vtáčiky. Všetko bolo dokonalé. Mala som ísť spoločne s mojimi rodičmi do múzea. Veľmi som sa doň tešila keďže sme už dlho nikde neboli. To múzeum bolo miesto ako stvorené pre mňa. Uprostred prírody ďaleko od toho rušného sveta. Cesta bola veľmi dlhá ale stála za to. Hneď ako sme tam došli, moje oči sa rozžiarili. S rodičmi sme preskúmali asi každý jeden kút múzea až sme natrafili na schody vedúce do neznáma. Hovorili nám že tam už nič nie je len strecha na ktorej je menšia záhrada. Mojim rodičom sa tam ísť nechcelo ale ja som sa rozbehla na plné obrátky, a vtedy sa to stalo. Pošmykla som sa a spadla z dosť veľkej výšky ešte pred tým než som stihla vyjsť úplne hore. Pamätám si len to že ma nejaký chlapec odniesol až k hlavnému nádvoriu a kričal o pomoc. Potom si už nič nepamätám. Zobudila som sa až v nemocnici. Napojená na prístrojoch nevediac čo sa deje. Bola som slabá no dokázala som vstať a prejsť sa. Ľudia okolo ktorých som prešla na mňa pozerali s vydeseným výrazom v očiach. Nevedela som čo sa deje ale než som to stihla zistiť sa pred mojimi očami zjavili rodičia. Rozbehla som sa k nim a vrúcne ich objala. Mamička plakala a ockovi sa triaslo celé telo. Veľmi som chcela zistiť čo sa to deje. Povedali mi že som v nemocnici ležala 3 mesiace. Hľadela som s údivom. Mne sa zdalo ako by to bola len jedna noc. Neskôr ku mne prišli lekári a povedali že si ma musia ešte chvíľu nechať v nemocnici aby zistili ako som na tom. Nekládla som odpor. Vlastne mi to bolo aj do cela jedno. Ľahla som si do postele a rozlúčila sa s rodičmi. Zaspala som a zobudila som sa až na to že som potrebovala ísť na WC. Všetko bolo v poriadku až do chvíle keď som sa uvidela pred zrkadlom. " Moje oči" všade okolo očí som mala príšerné jazvy. Vyzerala som ako monštrum a tak som sa pustila do plaču. Hneď ku mne pribehli doktori a začali ma utešovať. " Časom to zmizne Hi-chan. Nič sa neboj" To som počúvala celý ten čas čo som bola v nemocnici a počúvam to až doteraz. (O 10 rokov neskôr). Teraz mám 16 rokov a práve nastupujem na svoju novú strednú školu. Je to pre mňa prvý krát čo idem do školy. Celú základku som bola doma a mala domáce štúdium. Rozhodla som sa, že znovu preskúmam svet za 4 stenami mojej izby. Skoro nič sa nezmenilo. Príroda bola stále krásna a slnko ako vždy príjemne hrialo. Jazvy mi doteraz nezmizli no zakryla som ich make-upom a sklenenými okuliarmi cez ktoré mi skoro vôbec nebolo vidno moje oči. Prechádzala som sa po areále školy až som natrafila na svoju triedu 1.A. Vošla som tam a bez predstavenia som si sadla do jedinej voľnej lavice ktorú som videla. Každý na mňa pozeral ale nevadilo mi to lebo som vedela že to nie je kôli mojím jazvám ale kôli tomu že som nováčik. Veľmi som si chcela urobiť kamarátov no bála som sa povedať čo i len slovo. Hneď ako zazvonilo na hodinu ku mne prišla učiteľka a pýtala sa ma či som sa predstavila. Len som zakývala hlavou, že nie. " Choď sa predstaviť Himari. Viem že je to pre teba asi ťažké keďže si tu nová ale musíš povedať aspoň niečo. Tak poď" . Učiteľka ma dostala pred tabuľu a tam som mala zakričať svoje meno a povedať k tomu pár slov. Celá som sa triasla a keď som konečne nabrala odvahu tak ma nejaký chlapec prerušil svojím neskorým príchodom. Bol to Takahashi Damon. Celá trieda sa k nemu rozbehla a začala sa s ním rozprávať. Práve tak som prišla o jedinú šancu urobiť si nejakých kamarátov. Malo by ma to naštvať ale z nejakého dôvodu som sa na toho chlapca nedokázala pozrieť inak než s obdivom. Vyzeral dosť cool a všetky dievčatá na neho len pozerali. Mal silno hnedé vlasy a pestro modré oči. Pozerala som na neho z diaľky zatiaľ čo ostatný k nemu boli blízko a rozprávali sa s ním. Pozerala som a pozerala no odrazu ma začali príšerne bolieť oči. Bola to strašná bolesť. Hneď som vybehla z triedy a sadla si na zem. Chcela som ísť na ošetrovňu ale tam by som s tou bolesťou nedošla. Učiteľka vybehla z triedy a spolužiaci za ňou. Pozrela som na nich so slzami v očiach a zadalo sa mi že ich vidím o niečo slabšie. Vtedy som to neriešila. Mala som iný problém. Spôsobila som paniku v triede a dokonca som sa ani nepredstavila. Vedela som že je už úplne nemožné si urobiť kamarátov. "Si v poriadku?!" ozval sa hlas. Ten hlas znel ako hlas anjela a sladký tón sa v mojej hlave ozýval stále dookola. Hneď som vedela kom ten hlas patrí. " Som v poriadku" povedala som a pozrela na osobu ktorej hlas patril. Bol to Damon. V tú chvíľu som rozmýšľala či sa mám predstaviť alebo utiecť. " Ja som Takahashi Damon teší ma" povedal. Bola som zaskočená že to povedal ako prvý ale vlastne som bola nesmierne šťastná. " Ja som Kurosawa Himari teší ma" povedala som krehkým hlasom. V tú chvíľu som sa usmiala a pozrela na zvyšok triedy. " Som vaša nová spolužiačka, som veľmi rada že ma priradili práve sem. Prosím postarajte sa o mňa" . Ani neviem kde som nabrala odvahu to povedať ale uľavilo sa mi že som aspoň niečo povedala. Sadla som si na miesto no odrazu ku mojej lavici prišiel Damon a povedal " Um... prepáč ale toto je moje miesto" Nechápavo som sa na neho pozrela a začervenala som sa. Bolo mi to trápne že som mu prebrala miesto. Postavila som sa a urobila krok dozadu. On sa na mňa pozrel a jemne sa na mňa usmial. Hneď ako si učiteľka všimla že nie je už žiadne voľné miesto povedala " Himari bude mať spoločnú lavicu s Damonom." Naše pohľady sa opäť stretli a tak sme sa len usmiali a sadli si na svoje miesto. " Keďže sme spolu sediaci tak.... buďme kamaráti" Povedal s úsmevom na tvári a srdce prebíjajúcim pohľadom. Bola som radosti bez seba. Predsa bol to môj prvý kamarát
Pokračovanie nabudúce